Top hledané
Výsledky (0)
O viere, strachu ľudí, ale aj o Vianociach a nádeji

Rýchla spoveď – poľský kňaz pre Čechov Edward Walczyk: Aj ja to budem mať v očistci ťažké

Karolína Lišková
24.Dec 2021
14 minut čtení

Počas Vianoc mnoho ľudí navštívi kostol. Každý má iný dôvod, prečo tam ide, či už je to viera alebo zvyk. Ale vždy tam je TEN človek. Farár, kňaz. Svätý muž, ktorý vraví krásne slová. V rozhovore pre LP-Life.sk sme sa naladili na Vianoce s farárom Rímskokatolíckej farnosti pri kostole sv. Bartolomeja v Prahe – Kyje Edwardom Walczykom. Ako sa stal poľský kňaz poslom Božím v Česku? Hovorili sme nielen o viere, ale tiež o hlbokých myšlienkach, ktoré trápia veriacich i neveriacich. Nechýba ani prianie pre čitateľov…

Ste z Poľska, ale slúžite v Česku, prečo? Prečo nie v Poľsku, kde sú podľa môjho názoru ľudia viac pobožní?

Dôvodov je niekoľko, ale sú to samozrejme aj všeobecné cirkevné problémy v Čechách v období komunizmu, keď tých kňazských povolaní bolo veľmi málo. Tým pádom kardinál Miloslav Vlk potreboval nájsť cestu, ako tu v Českej republike zabezpečiť kňazskú službu. A snažil sa obchádzať poľské diecézy a prosiť o pomoc z Poľska, pretože tam už bolo mnoho kňazov v službe.

Čo je vlastne všeobecná otázka, prečo tu vôbec sú poľskí kňazi a nie napríklad Slováci. Z Poľska je to logickejšie, aby sme nemali historické problémy medzi Československom. A z toho hľadiska súkromného – prečo som tu práve ja? To bolo zhodou okolností spojené so žurnalistikou, pretože som okrem teológie vyštudoval aj žurnalistiku, kde som robil rozhovor pre rádio Krakov o poľských kňazoch pracujúcich v Čechách. Tak som sa prvýkrát stretol s realitou českej cirkvi a veľmi ma to oslovilo. Najmä práve pán kardinál Vlk, ktorý si ma vtedy vzal na lavičku, posadil ma a vraví: Edward, počuj, ja ti vysvetlím, prečo tu sú poľskí kňazi. Vy splácate dlh za smrť svätého Vojtecha, to sú úroky za jeho krv, poľské percentá.

Tak som sa smial, nevedel som, čo si mám myslieť, ale po desiatich rokoch služby v Čechách som sa ho pýtal, či už som zaplatil úroky a môžem začať zarábať. Tak sa smial on a povedal mi: No, Edward, nerob si srandu, ďakujem za tvoje služby.

Toto prvé stretnutie, to bol taký bod, keď som začal uvažovať, že by som chcel byť kňazom v Čechách.

Byt se zahradou Praha 7 - Bubeneč
Byt se zahradou Praha 7 - Bubeneč, Praha 7

Podľa mňa sú Česi ateisti…

V Čechách sa snažím deliť ľudí na praktikujúcich a nepraktikujúcich. Poznám takých, ktorí praktikujú pravidelne bohoslužbu, chodia vždy na vianočnú svätú omšu, raz za rok, ale pravidelne. Ťažko povedať, či je to otázka viery alebo zvyku a tradície. Preto si myslím, že keď sa tu budeme baviť o našich českých pomeroch, tak by som radšej povedal, že väčšina ľudí predsa len nejaký otvorený vzťah k viere má a tá viera je pre nich otázkou, ktorá prichádza, keď im je ťažko. Keď sa boja, keď majú strach… Zhodou okolností v časoch, v ktorých žijeme, je tá otvorenosť k viere oveľa väčšia.

Keď sú ľudia v pohodlí, tak radšej tradujú nejaké kresťanské zvyky. Pretože sme kresťanská krajina, to nemôžeme poprieť. Samozrejme, povedal by som, že ľudia, ktorí už praktikujú vieru, to robia s hlbokým presvedčením a zároveň aj s vnútornou potrebou. Že to nie je praktikovanie zbožnosti alebo náboženská činnosť, ale že je to naozaj živý vzťah k Bohu. Viera je vzťahom medzi osobami, akurát na jednej strane je tá osoba obmedzená v tele a na druhej strane je Boh. My sa občas potrebujeme povzniesť z úrovne tela a duše, toho nášho intelektu, nášho uvažovania, premýšľania, na ešte vyššiu úroveň ducha. A ešte len tá je tým stretnutím, ktoré je osobitým vyjadrením viery.

A keď to porovnávam s Poľskom, tak tam nájdeme to isté. Nájdeme tam ľudí, ktorí sú hlboko veriaci a praktikujúci, ale vo väčšom množstve nájdeme ľudí, ktorí praktikujú nejakú náboženskú činnosť, tradície alebo chodia do kostola, pretože tak boli vychovaní. To neznamená, že cirkev nemá naozajstných svedkov viery. Má ich oveľa viac ako v Čechách, pretože počet veriacich ľudí je tam oveľa väčší.

Ale Poľsko je tiež výnimočné, pretože ako jediné v Európe má také vysoké percento ľudí, ktorí sa hlásia k viere. Je to vyše 90 percent. A praktikujúcich, ktorí chodia každú nedeľu do kostola, je ešte stále okolo 45 percent. Pre porovnanie – moja farnosť má okolo 50 000 obyvateľov. Keby som vyrátal 40 percent, tak by som musel mať v kostole každú nedeľu okolo 20 000 ľudí. To by sa ťažko vošlo do toho krásneho románskeho kostola v Kyjach, kde pôsobím.

Koronavírus ľuďom naozaj znepríjemnil život, či už sú chorí oni alebo ich blízki, niektorí dokonca umierajú. Vnímate tú dobu tak, že aj ľudia nepraktikujúci, ktorí chodia do kostola napríklad naozaj len raz v roku na Vianoce, sa teraz viere viac otvárajú, že ju potrebujú?

Každý človek v sebe má duchovné potreby, sú to potreby dané prirodzenosťou. Znamená to, že my neutečieme od otázky, čo ďalej, čo po smrti. A keď nastáva doba, keď je smrť naozaj tak blízko, že sa cítime ohrození, že máme strach, taký obyčajný ľudský strach, ktorý má každý, veriaci i neveriaci človek, tak v tú chvíľu nastávajú tie základné otázky. Čo potom? Ako sa pripraviť na to potom?

A samozrejme, že tá otvorenosť je potom väčšia z hľadiska prirodzeného premýšľania o zmysle života a tiež jeho krehkosti. Pretože keď je nám dobre a, v úvodzovkách, užívame si život, nemáme v podstate čas na také zamyslenie sa, ktoré nás vedie k presahu pozemského času, pozemského bytia. Ale keď vidíme, že vedľa nás zomrel niekto zo známych, že nejaký kolega, kolegyňa ochorela a bola na hranici života a smrti, potom si kladieme otázky. Čo je najdôležitejšie, prečo sme tu? Kam smerujeme? A čo je cieľom nášho bytia tu na Zemi? A tam samozrejme nastávajú otázky nielen viery, ale aj toho, akej viery.

Pretože my, bohužiaľ, máme v tom pluralizme množstvo informácií, z ktorých musíme vytriediť to, čo má zmysel a čo je úplne zbytočné. A to je veľmi náročná vec. Dnes nájsť to, čo je objektívnou pravdou a nie zmanipulovanou informáciou, je už skoro nemožné. V tom sa vlastne začíname strácať. Pretože keď už človek nevie, na čom stavať, začne hľadať nejaké istoty. A, samozrejme, aj viera je postavená na istote, že verím tomu, čo je božským zjavením. Že to nie je moja predstava Boha, že by asi mohol byť taký. Ale on sa nám zjavil, a to dokonca ako malé dieťa, potom ako ten Ježiš, ktorý prišiel a pred Pilátom povedal, že sa narodil preto, aby dal svedectvo pravde. To je zmysel narodenia Ježiša Krista. Samozrejme okrem toho, že prišiel ako Mesiáš, záchranca, spasiteľ, vykupiteľ. Ale keby sme vzali prvý deň Ježišovho narodenia, keď sa mu klaňajú, uctievajú ho králi bez toho, aby vedeli, čo je to za dieťa, on sa nenarodil na kráľovskom dvore, on sa narodil v jasliach a králi mu vzdávajú úctu. Takže tí králi museli cítiť a vedieť, že je to niekto výnimočný.

A posledný súd s Ježišom, ktorý sa odohráva pred Pilátom, nám odpovedá na to, prečo Ježiš bol alebo prečo je. On je jediný, ktorý má pravdu, pretože je Bohom. A keď chceme nájsť akúkoľvek objektívnu pravdu, potrebujeme preskúmavať to, čo je zjavením božským. Alebo to, čo je spôsobom, akým sa Boh približuje človeku, aby ho človek mohol uchopiť. Boha neuchopíme inak než skrz Ježiša Krista. Ten bol človekom. Stvoriteľ Neba na Zemi, ten Demiurg, ako mu niektorí vravia, alebo ten, ktorého nevedeli opísať, je pre nás tak ďaleko v našich predstavách, že by sme nevedeli ani tými najlepšími slovami vyjadriť, kto môže byť tým, kto stvoril tú krásu sveta, kto stvoril tú lásku, kto stvoril dobro, kto nám dáva šťastie. To sú pojmy, ktoré spoznávame, ale my sme ich nevytvorili ako ľud. Preto Ježiš, človek a vtelený, teda v ľudskej podobe, Boh.

Ako to, že hovoríte tak perfektne česky? To asi nebolo jednoduché.

Priznám sa, že čeština je ťažká. Nehovorím perfektne, ja hovorím, povedzme, slušne. Veľmi to závisí od únavy aj od toho, či je človek zrovna v dobrej nálade… Ale snažím sa hovoriť tak, ako hovoria ľudia. Učil som sa češtinu vlastne za pochodu, pretože ma po dvoch mesiacoch tu v Prahe na seminári v Dejviciach poslali do Kralúp a tam som začínal vo farnosti bez toho, aby som češtine rozumel. Tak som sa usmieval a vravel: Áno. To bolo krásne obdobie, pretože všetci boli šťastní. Potom som začal rozumieť a vravieť: Nie. To už bolo horšie obdobie. (smiech) Ale spomínam si, že Kralupy, ktoré boli prvým miestom, boli naozaj krásne. Mali sme sa tam veľmi dobre, zažil som tam veľa krásnych chvíľ a dodnes spomínam, že to bolo úžasné.

Ako vyzerá taký deň kňaza? Málokto si to vie predstaviť. My vás vidíme len v kostole, ešte si viem predstaviť, ako sa k vám chodia ľudia vyspovedať zo svojich hriechov…

Charakteristika služby kňazov v Čechách je trošku iná než v iných oblastiach. Ja samozrejme poznám Poľsko, poznám trochu Nemecko, Rakúsko, dosť aj Taliansko, pretože tam som tiež pôsobil. Tu to v podstate závisí od každého jednotlivého kňaza, ktorý sa musí rozhodnúť, ako si naštartuje rytmus dňa. Ja to mám nastavené tak, že ráno, keď vstanem, tak si dám samozrejme toaletu, to je jasné, ale dám si kávu a idem do kostola. Tam sa modlím podľa základnej modlitby kňazskej a mám chvíľku na meditácie alebo pozastavenie sa pred svätostánkom, pred Bohom, aby som načerpal silu do ďalšieho dňa.

Potom mám väčšinou doobeda rôzne stretnutia a rokovania. Od, povedzme, biznisových, s developerom o kúpe pozemkov, až po pastoračné. Napríklad dnes ráno som mal stretnutie zástupcov kultúry na meste a riešili sme tam ďalší rok spoločných aktivít. A ešte chceli natočiť nejaké pozdravy pre občanov a podobne. Občas to tiež využijem na nákupy, uvarím si nejaký obed alebo keď nemám úplne čas, tak niekam zájdem.

Luxusní rodinná vila na pronájem - Praha 6
Luxusní rodinná vila na pronájem - Praha 6, Praha 6

A potom poobede väčšinou učím náboženstvo. Takže chodím do školy alebo máme miesta tu na fare i inde, kde učím deti náboženstvo. Keď skončím, väčšinou je ešte malá chvíľa na súkromné stretnutia, čo znamená duchovný rozhovor, niekedy to je spoveď, niekedy si tam nájdem čas na čítanie Biblie alebo nejakého duchovného slova. A potom prichádza svätá omša, až na výnimky. Tá sa začína od osemnástej hodiny, končí sa okolo devätnástej. A potom nastávajú pravidelné stretnutia, ktoré sú spojené s pastoráciou. Stretávaním sa s ľuďmi, ktorí niečo potrebujú. Sú tam stretnutia dospelých, ktorí sa pripravujú na krst, to sú tzv. katechumeni. Máme tam biblické hodiny, študujeme Bibliu, máme stretnutia žien, stretnutia mužov, mládeže… Sú tam skrátka rôzne druhy stretnutí ľudí, ktorí skôr nemôžu, pretože pracujú. Takže väčšinou končím službu okolo ôsmej večer.

Ale ako vravím, tiež nezačínam o šiestej ráno. Začínam väčšinou okolo ôsmej modlitbou, ale to nie je práca, to je príjemná záležitosť, ktorú môžem prežívať ako súkromnú vec. A potom sú tu výnimočné dni ako sviatky, oslavy, tie sú vyslovene spojené s tou liturgiou, so svätými omšami, službou spovede a podobne. No a potom sú napríklad prázdniny, keď je to trošku voľnejšie. Vtedy si nájdem čas na aktivity pre svoje telo, dušu i ducha, keď to tak poviem.

My máme taký pocit, že duchovní ľudia sú nielen v kostole. A teraz nás vyviedla z omylu farárka Martina Viktorie Kopecká v StarDance. Sledujete to alebo videli ste ju tancovať?

Priznám sa, že televíziu už dlhší čas vôbec nesledujem. Ona tu síce stojí, ale nesledujem to, nepozerám sa na to. Ale zaregistroval som to. Neviem, či v správach, alebo mi o tom niekto vravel, že je tam nejaká farárka, ktorá je súčasťou tej súťaže. Ja si myslím, že každý človek by mal mať koníčky. To ho vždy trošku motivuje k tomu, aby sa vyvíjal. Ja som si tiež prešiel vývojom, napríklad v športe. Veľmi rád som hrával futbal, ale v mojom veku to stíha len hlava, nohy už to nestíhajú. Tak som musel prejsť na trošku inú úroveň a zaujal ma golf, ktorý ma vtiahol tým, že učí pokore a zároveň je športom, ktorý môže človek hrať v podstate aj v pokročilom veku. Ale pritom to nie je úplne nenáročné. Niekto si myslí, že pri golfe nie je žiadna fyzická záťaž, to ale nie je pravda. A srdcovou záležitosťou sú pre mňa lyže. V pondelok, keď mávam voľný deň a nemám povinnosti, tak keď je možnosť, tak si skočím napríklad do Liberca alebo do Jizerských hôr, niekam tam, na chvíľku, na pár hodín.

Ale počkajte, ja som mala pocit, že vy ste milovník potápania.

Potápanie, to je záležitosť, ktorú som si vyskúšal v Spojených štátoch. Tam sa to začalo s mojím bratrancom, on ma do toho namočil. On mi urobil kurz a trochu ma pripravoval, pretože je inštruktorom. A potom som si to vyskúšal ešte v Egypte. Ale teraz, v poslednom čase, som na to nemal čas. Priznám sa, že je to trošku zanedbaný športový koníček, ku ktorému by som sa niekedy chcel vrátiť, ale na to človek musí mať trochu viac času. Jeden deň je na to málo. Na to človek potrebuje odísť aspoň na týždeň a znovu si to prejsť, oprášiť, pretože potápanie nie je úplne jednoduchá záležitosť. Človek musí rešpektovať veľa ďalších vecí, aby to bolo bezpečné.

Ale bez násilia sa priznám, že pred dvomi rokmi ma nakazil kamarát motorkou. Teda, požičal mi svoju motorku. A už sme podnikli dve túry, také putovanie na motorke. Jedna bola cez Čechy až do južného Poľska a vracali sme sa cez Slovensko. Tá druhá bola k Baltiku, tiež v Poľsku, to sme tam boli týždeň na motorkách. Je to celkom zaujímavá skúsenosť. Samozrejme, snažím sa jazdiť veľmi opatrne, pretože motorky sú predsa len viac nebezpečné ako autá. Ale baví ma to, cítim tam slobodu. Ktorú, naopak, cítim, že strácam v bežnom živote. Na motorke mám pocit, že sa môžem aspoň tam cítiť ako posledný kovboj, ktorý kam príde, tam sa zastaví a tam je napríklad sám.

Za to, čo pre ľudí robíte, pôjdete do neba?

Nie, to rozhodne nie, naopak mám často strach, že to budem mať dosť ťažké v tom očistci.

Ako to?

Čím viac človek premýšľa o svojom živote, ale tiež o nedokonalostiach života, tým viac má výčitky svedomia a strach z toho, že tamto zanedbal, tamto možno neurobil správne, tam napríklad nebol dosť opatrný a nepovedal to tak, aby to vyznelo inak a oslovilo niekoho.

Jednou z najdôležitejších otázok, ktorú som si kládol, keď som sa stal kňazom, bola práve otázka spovedania a svätosti zmierenia. Spoveď berieme tak, že niekto príde, povie tie hriechy, kňaz mu povie rozhrešenie a hotovo. Schválne použijem ten názov svätosť zmierenia, dar pre našu spásu, aby sme boli zmierení so sebou, s ľuďmi a s Bohom. Tak by sa to dalo preložiť v širšom kontexte, tá spoveď. To znamená, že človek pri nej musí byť veľmi opatrný, aby niekoho neodradil. Aby dal najavo, že mu naozaj záleží na vyriešení toho, čo ten dotyčný potrebuje riešiť.

Spovedať sa môžeme každému, ale odpustenie hriechov dostaneme len skrz službu kňaza, tak aby to naozaj motivovalo toho človeka zmeniť svoj život. Keď človek spovedá ľudí, vidí oveľa dokonalejších jedincov, než je on sám, vidí však aj tých viac hriešnych. Ale uvedomuje si, že on by mal byť tým dokonalejším.

Ja už sa veľa rokov s nikým neporovnávam, pretože som si vravel, že porovnávanie sa s ľuďmi v nás akurát vyvoláva negatívne emócie. Buď nie som taký dobrý, alebo som taký pyšný, že si myslím, že som lepší. My sa potrebujeme porovnávať s jedným jediným – dokonalou pravdou, s Ježišom alebo s Bohom. Potom vnímam, že pred ním sme hriešni. Tam prichádza ten pocit, že to nie je len o dobrých skutkoch, ale aj o tom, že niečo úprimne ľutujem. My v dnešnej dobe veľmi zdôrazňujeme dobré skutky, milosrdenstvo Boha, ktorý je taký dedo, ktorý každému odpustí všetko. A ešte keď k tomu niekto niečo dobré robí, tak to je úplne skvelé.

Ale Boh je tiež spravodlivý a nechce nikoho zatratiť, to vôbec nie. Ale chce, aby človek ľutoval. Aby si úprimne povedal: áno, bolo to príjemné, pekné, zábavné, ale ono to de facto nepomohlo mne ani ostatným ľuďom. Pretože to neviedlo k žiadnemu konkrétnemu cieľu, ktorý by mal byť tým naozajstným dobrom, a nie nejakým zážitkom alebo chvíľkou, okamihom, ktorý nás poteší, ale nakoniec prinesie sklamanie, frustrácie a podobne.

To je svet, v ktorom žijeme. Na jednej strane máme veľa lákavých zážitkov a všetkého možného, na druhej strane, keď sa človek zamyslí globálne, tak čo zistí? Príklad – pretože učím mládež, tak vnímam, ako sa mení, a to každým rokom. Dnes majú deti strašný problém s emóciami, obrovské problémy. Majú problémy so sebavedomím aj napriek tomu, že si farbia všetko možné, aby si ich niekto všimol. Pretože si rodičia nevšímajú ich rast a dorastanie. Majú problémy s negatívnou myšlienkou všeobecne. Myslím tým splín, depresiu, samovražedné myšlienky a tak ďalej. Je strašný nárast aj samovrážd a všetko sa v podstate začína tým, že sú manipulovaní obrazovkou, ktorú majú v ruke. Ani nevedia, že normálny človek ešte pred piatimi, desiatimi rokmi by sa v 12 rokoch nezaoberal politikou. Dvanásťročné dievča by premýšľalo, ako sa pekne namaľovať, aby si ju chlapec všimol.

Dnes prídem na náboženstvo a to dievča mi hovorí o politike. A to také informácie, že sa nestačím diviť, čo to dieťa sleduje. Samozrejme, s ohľadom na to vnímam, že v Nemecku chcú znížiť volebný vek na 16 rokov. Tak si môžem povedať, že niekomu záleží na tom, aby manipuloval davy. A čím mladší človek, tým je nevyspelejší a tým ľahšie sa s ním manipuluje.

My žijeme v naozaj veľmi podivnej dobe. Keď to človek vidí dennodenne, tak sa z toho desí. Keď mi mamička plače, že jej dcéra chce spáchať samovraždu, to je potom veľmi komplikovaná záležitosť, ako to vlastne riešiť. Aby sa neprezradilo tajomstvo spovede. To je to, čo zaťažuje svedomie a vedomie toho človeka, ktorý je kňazom. Ale zároveň je najťažšou otázkou, ako budem spovedať, aby som niekoho neodradil.

Keď človek vstupuje do spovednice, tak vie, že v tú chvíľu tam nevstupuje ako Edward Walczyk alebo kňaz, farár, ale vstupuje tam ako ten, ktorý má byť prostredníkom. Tam to naozaj funguje. Človek niekedy nevie, čo povedať, a zrazu príde veta, slovo, ktoré toho človeka úplne otvorí, osloví a on odíde spokojný. Preto verím, že sviatosť zmierenia nie je len spoveď. To je naozaj okamih, keď zasahuje Boh priamo u ľudí. Samozrejme, s použitím nástroja, ktorý je nedokonalý, je hriešny, ale je v rukách božích.

O chvíľu tu máme Vianoce. Čo by ste vy ako Boží posol odkázali ľudu? Čo by ste popriali čitateľom k Vianociam?

Všetkým vašim čitateľom by som najmä poprial, aby mali odvahu nebáť sa. A tým nemyslím sveta a ohrozenia, ktoré sa nás dotýka, ale nebáť sa dotknúť najpodstatnejších otázok nášho života. Baviť sa o živote duchovnom a baviť sa o nádeji, ktorá vzniká na základe viery a lásky, ktorá je kresťanským učením. Nebáť sa toho, že raz zomrieme, pretože všetci zomrieme. A nemusíme veriť tomu, že nás zachránia nejaké lieky alebo nejaké presvedčenie o tom, že tu budeme žiť večne, to nie je pravda.

Ale zároveň by som všetkým poprial, aby žili s úctou k človeku a debatovali o jeho názoroch. Debatujme o našich názoroch, ale majme radi človeka, pretože názor nie je totožný s človekom. Človek je v jadre dobrý. Názor môžeme meniť, niekedy ho musíme meniť. Takže prajem, aby mal každý cez Vianoce čas na diskusiu, dialóg, úprimnosť, aby mal odvahu otvoriť témy, ktoré možno nie sú príjemné, ale aby miloval svojho blížneho. A žil v zdraví, šťastí, pohode, s Božím požehnaním.

Veľmi pekne ďakujem za rozhovor, veselé Vianoce.

Fast confession:

Označili by ste sa za workoholika a prečo?

Nie. Z princípu je kňaz ten, ktorý slúži ľuďom, takže k službám ľuďom.

Ako veľmi pri kázaní improvizujete?

To sa veľmi nedá, na jednej strane spolupracujeme s božou milosťou, na druhej strane máme ten mozog, aby sme to robili pre ľudí.

Čo o vás nikto iný nevie?

To je ťažká otázka, na ktorú neviem odpovedať. Možno to, čo som zažíval v rodine, detstve.

V akej krajine by ste sa najradšej potápali a prečo?

Lákala by ma vzdialenosť, kde som nikdy nebol, napríklad Mikronézia.

Na aké aktivity, ktoré máte rád, vám vôbec nezostáva čas?

Rád lyžujem, ale v poslednom čase je to dosť obmedzené.

Čo si najviac ceníte na svojich farníkoch?

Úprimnosť, služby cirkvi a pomoc.

Čo si myslíte o bitcoinoch a investovali by ste do nich?

To rozhodne nie, pretože si myslím, že je to špekulácia a špekulácia nie je zaplatená prácou, ale premýšľaním, ako zarobiť na niekom, kto tomu vlastne nerozumie.

Študovali ste vo Vatikáne. Čo na tom bolo najlepšie?

Spoznávať cirkev všeobecne v celom svete, boli tam totiž ľudia z celého sveta, ktorí tam tiež študovali. Ich kultúry a tradície boli veľmi zaujímavé.

Cítite sa viac ako Čech alebo Poliak?

Oboje. Som český kňaz, ale občas český i poľský. Povedal by som, že polovica srdca mi zostala v Poľsku a polovica tu.

Akú vlastnosť máte na českých ľuďoch najradšej?

Asi pohodlie, ktoré máte vo svojom živote. Že si viete urobiť čas a máte tie svoje chalupy, na ktoré radi jazdíte.

Najúžasnejšia vec na Vianociach z pohľadu viery?

Nádej, že všetci raz dostaneme možnosť dostať sa do neba alebo nie.

Porušili ste niekedy desatoro?

Každý deň ho porušujem, je to dosť zložité, ale snažím sa len malé hriešiky.

Čím by ste chceli byť, keby ste neboli kňazom?

Asi by som sa vrátil k pôvodnému povolaniu, som totiž automechanik a vodič kamiónov.

Čo si na viere ceníte najviac?

To, že viera je pre nás budúcnosťou, ktorá nás ešte len čaká a ktorá nás prekvapí.
Respondent sa pýta redaktora:

Ako dokážete sprostredkúvať správy objektívne?

Musím od tej témy odstúpiť, musí tam zostať rozum, ale duša musí ísť stranou.
Páčil sa vám článok?
Diskusie 0 Vstúpiť do diskusie
Rychlá zpověď - tanečník StarDance Marek Dědík:
Zobrazit článek
Rychlá zpověď - vítězka soutěže MasterChef 2021 Veronika Danišová alias Besky:
Zobrazit článek