Top hledané
Výsledky (0)
O začiatku v stánkoch až k ovládnutiu brnianskej barovej scény.

Rýchla spoveď – majiteľ piatich barov Jan Vlachynský: Korona mi s tým dosť zamiešala

Kateřina Ostrejšová
12.Dec 2020
+ Pridať na Seznam.cz
9 minut čtení

Bar, který neexistuje, Super Panda Circus, Whiskey Bar, který neexistuje, Slast a 4 pokoje. Kto dokáže oceniť prvotriedne drinky a bary svetového formátu, bude ho zaujímať Jan Vlachynský, ktorý menované podniky rozbehol spoločne so svojím parťákom Andrejom Vališom. Dvaja chalani, ktorí začínali v stánku na Zelnom trhu a dnes už majitelia piatich brnianskych barov.

Začali ste podnikať pomerne skoro, v dvadsiatke. Bol to pôvodný plán?

Nemyslím si, že dvadsať rokov je skoro. Myslím si, že som mohol začať oveľa skôr a dlho som mal taký pocit, že som mal začať omnoho skôr. Lenže v našej rodine jednoducho nebolo veľa podnikateľov, takže som si tú cestu musel nájsť postupne. Dnes mám pocit, že by ľudia mohli začať podnikať pokojne v pätnástke. Čím skôr, tým lepšie. Viem, že som chcel byť vedec, keď som mal asi desať rokov.

Potom ste sa rozhodli pre psychológiu? Tú máte vyštudovanú.

Nie. Ja som potom akurát nevedel, čo budem robiť. Po strednej som šiel na politológiu, a to bolo jednoducho len preto, že niekde na gympli v predmete náuka o spoločnosti ma niečo okolo toho začalo baviť a keďže som nevedel, čo robiť, tak som proste šiel tam. Potom som ale zistil, že ma to síce baví, ale že mám strašne veľa voľného času. Tak som si k tomu pribral tú psychológiu. V tom čase to študoval môj kamarát, ktorý o tom básnil, tak som do toho šiel tiež. To sú také tie nie príliš premyslené životné kroky.

Vy ste začínali ako chalani v stánku. Preslávil vás Turbomošt. To ste si celé vymysleli sami, ten koncept?

Začalo sa to tým, že sme kupovali jablčný mušt vo fľašiach a snažili sa ho predávať po brninanskych kaviarňach. Chceli sme preraziť aj v Prahe, čo nemalo žiadny úspech. Vtedy som zistil, že príliš obchodného talentu nemám, čo ma sprevádza neustále. Ale mali sme ten mušt, ktorý nás bavil, ale nebol to biznis, nevynášalo to. S Andrejom Vališom, jedným z mojich spoločníkov, sme od osemnástich premýšľali, čo by sme mohli „spáchať“. Jedna z vecí bola, keď nám kamarátka povedala, že na vianočných trhoch sú dobré peniaze pre brigádnikov, tak sme si vraveli, že keď dávajú veľké peniaze brigádnikom, tak budú asi oni sami brať veľa peňazí. V októbri v roku 2009 sme ten stánok urobili. Počas mesiaca sme dali dohromady koncept. Mali sme totiž mušt a zároveň sme vedeli, že sa na trhoch pije alkohol. To boli hlavné body. Nakoniec nám napadlo, že by sme doň mohli dať jablkovicu a ono to fungovalo!

Funkcionalistická vila na prodej, Praha-západ
Funkcionalistická vila na prodej, Praha-západ, Okolí Prahy

Potom vám už stánok ale nestačil. A prišiel prvý bar, ktorý ešte neexistoval – Bar, který neexistuje.

Od začiatku sme boli nastavení, že budeme rásť a že toho bude viac. Jeden stánok nám proste nestačil, tak sme na ďalší rok mali tri a o rok na to päť. Mysleli sme si, že budeme robiť stánky v iných mestách. Ale v tom čase to vyzeralo, že sa nikam inam nedalo dostať. Takže sme sa začali dívať aj inam a chceli sme zostať v gastre. Tá energia nás skrátka bavila, a preto ten Bar, který neexistuje. Ako niečo, čo nebudeme mať jeden mesiac, ale dvanásť. Keď sme sa rozhodli, že do toho pôjdeme, vedeli sme, že tam musíme mať plno od prvého dňa. Ľudia nám vraveli, že bude trvať možno pol roka, kým si ľudia zvyknúť tam chodiť. To sme si ale nemohli dovoliť, platiť pol roka také nájomné a všetkých tých ľudí.

A podarilo sa to?

Áno!

A čomu to pripisujete? Dobrý marketing?

My sme mali veľmi jednoduchý marketing. Jednoducho sme vraveli, čo robíme. A tým, ako sme to vraveli, sme celkom vyvolali záujem ľudí, ktorí nás začali sledovať a potom prišli. Ten prvý deň sme boli naozaj zlý bar. Nič sme nevedeli, ale inšpirovali sme sa do veľkej miery v Amerike.

Najviac asi v New Yorku…

Áno, tam.

Takže sa to tam veľmi odráža?

V Bare, který neexistuje stopercentne, pretože to je v podstate newyorský bar. Ak existuje niečo ako koncept newyorského baru, tak to je toto. Potom tie ďalšie už sú niečo iné. Tam už sa to líši podľa toho, ktorým smerom nás to zrovna bavilo.

Mnoho ľudí vás ale na začiatku odrádzalo, že v Česku ľudia jednoducho na bare sedieť nebudú. Ako ste to dokázali zmeniť?

My sme sa ich tam jednoducho snažili usadiť. Na začiatku tam, samozrejme, nechceli sedieť. Najskôr si sadali najďalej od baru. Čo je paradoxné. My sme totiž zistili, že čím bližšie je človek baru, tým spokojnejší bude a tým lepší zážitok dokážeme vytvoriť. Nie je tam taká šanca, že sa nepochopíme. Takže je to výhodné pre obe strany. Urobili sme dlhý bar zámerne. Zdalo sa nám, že je super sa tým barmanom pozerať pod ruky. Prvé dva roky si na to ľudia zvykali. Dnes už je to inak. Dnes už tam idú radi, pretože si uvedomili, že to dáva úplne iný rozmer.

Vo vašich podnikoch sú z veľkej časti mladí a krásni ľudia. Je toto ten váš imidž? Je dôležité, ako vyzerajú?

Keby som povedal, že vôbec nie, bolo by to pokrytecké. V prvom rade musím povedať, že ja už nemám na starosti nábor ľudí. Každopádne, nie je to tak, že by sme povedali, že tu chceme len blondínky alebo borcov s určitými parametrami, pretože to je správne. To nie. Ale asi prirodzene chceme, aby sme vyzerali k svetu. Alebo oni. Ja tam nestojím, ja môžem vyzerať, ako chcem. To najdôležitejšie je skutočne to, či ten človek chce urobiť radosť druhému človeku.

Vy ste spomenuli, že tam nestojíte, ale za barom ste predtým stávali. Jeden čas ste dokonca pracovali od 9 ráno do 4 do rána.

Taký kolobeh sa dá zvládnuť tak, ako sa to podarilo Andrejovi, ktorý potom na pol roka vyhorel a myslel si, že sa do práce už nikdy nevráti. Nedošiel som teda tak ďaleko, ale asi som od toho nebol najďalej. Dnes si myslím, že to bola blbosť. My sme v tej práci boli tak dlho, pretože sme si potrebovali dokázať, že na to máme. Bolo tam veľa pochybností o tom, či to nie je náhodou omyl. Či náhodou neprídu na to, že nevieme, čo robíme. Dnes už si ten pocit užívam a hlavne dokážem urobiť oveľa viac práce za menej času. Aj keď je pravda, že korona mi s tým dosť zamiešala.

Načali ste koronu. Ako ste sa celému blázincu prispôsobili?

Také tie klasické veci, že rozvážame, dávame veci so sebou. Ale je toho strašne veľa. Náš tím je veľmi decentralizovaný. Už na jar bola prvá reakcia rozmanitá. Jeden tím napísal koktailovú kuchárku. Za ďalší mesiac sme ju vydali a do leta sa predalo tisíc kusov. Ďalší tím vymyslel stolovú hru, množstvo takých drobností, ktoré v konečnom dôsledku vedú k tomu, že zdrojov tržieb sa poskladalo viac. Veľkú rolu hrá online.

Zaujímal by ma proces drinkov. Vy si všetky vymýšľate sami. Ako to funguje?

Na začiatku, keď sme začínali, veľa som koktaily študoval a mal som v tom celkom prehľad, ale postupom času som ho začal zase strácať, keď som zistil, že v tíme je oveľa viac ľudí, ktorí tomu lepšie rozumejú a zaujíma ich to viac. Ten proces je ale v každom bare iný. Tým, že máme podnikov päť, každé to menu sa môže tvoriť iným spôsobom. Niekedy to budú dvaja, traja, štyria ľudia, ktorí sa dajú dohromady a mesiac na tom budú intenzívne makať. Inokedy sa zíde dvadsať ľudí a každý urobí jeden drink. Variantov je veľmi veľa.

Ale nie je to o tom, zmiešať len nejaké veci. Jedna časť je prísť na nejaké fajn ingrediencie a dať ich dohromady. Ale tiež je potrebné dať tomu nejaký rámec, celkový feeling, vytvoriť ten celkový zážitok, aby to dávalo zmysel. Niekedy je to menu, ktoré máte v ruke. Inokedy je to rozprestreté po priestore. Chuť totiž neurčuje len tá tekutina. Keď dám rovnakú tekutinu do rôznych nádob, bude chutiť úplne inak.

Spomínali ste päť podnikov. Pred tým, než vnikali, mali ste v hlave cieľové skupiny? Cieli každý bar trošku na niekoho iného?

Nemáme cieľové skupiny z dvoch dôvodov. Všeobecne robíme veci pre seba. Takto nás to baví, toto je vec, ktorú teraz cítime. A vďaka tomu to dokážeme urobiť dobre, pretože sme sami sebe zákazníkom a dokážeme si to zhodnotiť. Vo chvíli, keby sme sa to snažili robiť pre niekoho, bude to neprirodzené. Druhá vec je, že tie bary sú z môjho pohľadu demokratické miesto, ktoré je otvorené komukoľvek. Môj ideálny hosť je človek, ktorý si dokáže vytvoriť mentálny set-up, s ktorým navštívi každý z tých podnikov. Iný večer, s inou náladou, v inom oblečení. Každý v sebe môže mať viacero cieľových skupín.

Luxusní byt na prodej, Praha 7- Bubeneč - 150m
Luxusní byt na prodej, Praha 7- Bubeneč - 150m, Praha 7

Dokázali by ste mi povedať, ktorý podnik je vám najbližší? Kde sa napríklad najviac odráža vaše ja?

Nemám to takto definované. Každý z nich je pre mňa veľmi osobný. Najviac spomienok mám na Bar, který neexistuje. Tam sme strávili najviac času, potom postupne už to bolo menej a menej. Baví ma, že sú iné, ale dokážem sa naladiť na každý z nich a užiť si to. Bude to jednoducho každý raz iný večer. Niekam pôjdem skôr na rande, niekam zase zapíjať dieťa.

Všetky sú v Brne. Nepremýšľali ste niekedy aj o Prahe?

Premýšľali a nepremýšľali. Vlastne asi skôr nie. Všetky naše podniky sú maximálne kilometer od seba. Takže sú zomknuté. Vždy to bolo niečo, čoho sme sa báli. Skôr sme premýšľali o zahraničí. Koketovali sme napríklad s Barcelonou. V túto chvíľu ale žiadny plán rozvoja nemáme. Tento rok nás finančne veľmi zabolel, tak uvidíme.

Ako je na tom z vášho pohľadu česká barová scéna?

Musím povedať, že už teraz nikam veľmi nechodím. V tej prvej fáze nášho rastu som mal pocit, že bary majú nejako vyzerať a že sa dá povedať, čo je dobré a čo zlé. Ale dnes už ten pocit vôbec nemám. Myslím si, že keď čokoľvek komukoľvek funguje, je to jednoducho dobre. Môže byť akurát zlý zážitok z toho baru.

Pred tromi vyšiel v The New York Times článok o vašom podniku. To je fajn zadosťučinenie, nie?

V NY Times bol článok o Brne. Ten ilustrovala fotka z Baru, který neexistuje. To je vtipná historka. „To je ten bar, ktorý bol v Timesoch!“ To neuveriteľne dobre funguje po marketingovej stránke. My to teda nepoužívame, pretože to bola šialená náhoda. Článok bol o brnianskych podnikoch. Oni fungujú tak, že sem pošlú novinára, ktorý napíše článok, a potom sem pošlú fotografa a tomu povedia, aby tu vyfotil podniky. No a editor, ktorý v živote nebol v Brne, si z tých fotiek vyberie, čo sa mu najviac páči. A úplnou náhodou si vybral nás. Takže tam pokojne mohol byť úplne iný podnik. Pripadá mi to trošku nefér.

Vy ste pred dvomi rokmi otvorili hotel Anybody. Ako sa chalani zo stánku a z baru dostali k hotelierstvu?

Dodnes mám v hlave, ako mi strýko hovoril: „To akože predávaš rum na námestí a to je tvoja práca?“ Ten hotel je srdcovým projektom Adama Vodičku, jedného zo spoluzakladateľov, ktorý sa k nám pridal veľmi skoro. Vzniklo to tak, že sme sa v tom dome dohovorili s majiteľom, že tam urobíme bar Slast. Zostali tam ešte nejaké voľné priestory a Adamovi napadlo, že by sme tam urobili hotel. Mal som pocit, že robíme priveľa vecí naraz. Za pár mesiacov ale prišiel, že sa dohovoril s majiteľom a že do toho ideme. Začali sme vymýšľať, čo všetko by to mohlo byť. A to nás baví najviac. V tomto prípade sme si hovorili, prečo vlastne ide človek do hotela? Potrebuje niekde prespať v nejakom meste, lenže to nás veľmi nebaví, tak sme to obrátili. Čo keby tam človek mal ísť kvôli tomu, čo je v izbe? Je to rozhodne párový zážitok, taká hra, keď sa človek môže vcítiť do iného sveta. Vo chvíli, keď otvoríte tie dvere, stanete sa totiž niekým iným.

Je ešte niečo vo vašej hlave, čo by ste chceli realizovať?

Pred nejakým časom som sa vedome vzdal tých veľkých vízií o tom, ako to všetko môže byť. Pretože by mali vychádzať z tímu a myslím si, že keď ich má šéf, môže zatieňovať nejakú vizionársku kreativitu, ktorá by mohla prísť od iných ľudí. Ja nemám veľmi ambície ani potreby niečoho konkrétneho. Viem, že budeme robiť ďalšie veci, ale aké presne, to neviem.

Fast confession:

Keď k vám človek príde na pohovor, na čo sa pozeráte ako na úplne prvú vec?

Či má rád ľudí.

Podnik v NYC, ktorý vás najviac obohatil?

Campbell Apartment.

Za čo ste utratili svoju prvú výplatu?

Za bundu do hôr.

Čo najviac zmenil koronavírus?

Rozšíril mi obzory.

Aké prepitné je prijateľné prepitné?

Dnes už si myslím, že akékoľvek. Nie som ten, ktorý by to mal súdiť.

Ktoré miesto je podľa vás najlepšie v Brne?

No Bar, který neexistuje a ďalšie naše podniky.

Na kom skúšate nové drinky?

Na sebe, na kamarátoch a na štamgastoch.

Aký instagramový účet vás najviac inšpiruje?

Neviem odpovedať. Mám Instagram chvíľu a ešte sa tam učím.

Trpíte pracovnou deformáciou? Porovnávate sa s ostatnými podnikmi?

Dnes už vôbec nie a je mi to úplne jedno. Na začiatku to tak ale bolo.

Koľko máte denne telefonátov?

Strašne málo. Do desiatich.

Jedna vec, ktorá podľa vás do baru nepatrí.

Politika.

Patríte k skupine „Brňanov“, ktorí nemajú radi Prahu?

Nie!

Kam vycestujete, až to bude možné?

Do New Yorku.

Najlepšia vec, ktorá sa vám stala tento rok.

Bude to znieť divne, ale ten koronavírus ma dosť baví.
Respondent sa pýta redaktora:

Na čo by ste sa spýtali vy mňa?

Ježiš! Ja neviem klásť otázky. Asi na nič.
Tak dobre. (smiech)
Páčil sa vám článok?
Diskusie 0 Vstúpiť do diskusie