Top hledané
Výsledky (0)
O živote s husľami, úspechu a budúcnosti

Rýchla spoveď – hudobní virtuózi a geniálne deti Richard a Eduard Kollertovci: Poistiť si ruky nám ešte nenapadlo

Karolína Lišková
09.Feb 2022
+ Pridať na Seznam.cz
7 minut čtení

Hovorí sa, že jablko nepadá ďaleko od stromu. A v rodine Kollertovcov toto porekadlo platí dvojnásobne. Jiří Kollert je mimoriadny klavirista, nie je preto prekvapením, že sa jeho dvaja synovia Eduard a Richard rozhodli pokračovať v rodinnej hudobnej tradícii. Obaja si zvolili husle. Odborníci chlapcov označujú za geniálne deti. Ich výkony totiž berú dych. Bratia v rozhovore pre LP-Life.sk hovorili nielen o tom, ako musia pre úspech drieť, ale tiež o pocitoch, ktoré im hudba dáva.

Vaša mamička je z Japonska, obaja ste sa tam narodili, pamätáte si niečo z toho obdobia?

E.: Ja áno. Pár rokov som ako dieťa chodil aj do japonskej školy. Prázdniny sú trošku posunuté, takže keď tu v Česku máme prázdniny, tak tam je škola. Takže som chodil do dvoch škôl. Mám veľa spomienok, úžasné spomienky. Veľká časť je odtiaľ.

Ty si o nejakých päť rokov mladší, čo si pamätáš ty z Japonska?

R.: Ja som musel byť už v Česku, tak si toho veľa nepamätám. Ale je to tam nádherné.

Už si tam bol v rámci nejakých koncertov?

R.: Áno.

Luxusní byt Vinohrady - 230m
Luxusní byt Vinohrady - 230m, Praha 2

Je to miesto, kam sa chceš vrátiť?

R.: Áno, stopercentne.

Určite tam máte nejakú rodinu, ste v kontakte, sledujú vaše úspechy?

Obaja: Určite áno.

Vy ste obaja v pomerne mladom veku začali hrať na husle. Prečo práve husle? Prečo nie klavír ako rodičia?

E.: Ja som začal hrať na oba nástroje, na husle i na klavír. Dôvod bol ten, že som bol na koncerte majstra Suka s mojím otcom. A tam sa mi tie husle zapáčili, tak som sa rozhodol hrať na oba nástroje a postupne husle prevládli. Tam nie je žiadny veľký dôvod, proste sa to tak stalo.

R.: U mňa to bolo tak, že môj brat hral, tak mi to nejako začalo liezť do hlavy.

To znamená, že ty si nemal na výber?

R.: Nie, ja som to chcel skúsiť.

E.: To bola samozrejmosť, že čo robí starší brat, musí vedieť aj on.

Kto vo vás objavil ten obrovský talent? Niekto z rodiny alebo učiteľ? Pretože o vás sa píše, že ste géniovia hudby. Takže kto povedal: teraz budeš hrať a budeš najlepší na celom svete?

E.: To nie je objav jedného dňa. To sa postupne nahromadilo a jedného dňa sa zistilo, že sa tam niekde niečo objavilo. Ale nie je to tak, že si teraz poviem: mám talent. Je to postupný proces.

R.: To šlo od brata.

Veľa rodičov si želá, aby deti hrali na hudobný nástroj a napríklad ich k tomu aj nútia. Pretože aby ste hrali dobre, musíte veľa trénovať. Mnohým deťom sa vyslovene nechce. Vám sa vždy chcelo postaviť sa k tým husliam a hrať?

E.: Samozrejme, že to cvičenie nemusí človeka zrovna baviť. Mňa tiež často nebaví, to je normálne. U mňa to bolo skôr o tom, že som vedel, že cvičenie je nutnosť, aby som dosiahol cieľ, ktorý chcem. Pre to, čo chcem, musím urobiť toto. Takže som to radšej robil. Ale nie vždy ma to bavilo.

R.: Mne sa rovnako ako bratovi niekedy nechcelo, ale postupne to automaticky šlo. Proste aby boli väčšie úspechy, musí sa cvičiť.

K tomu ale človek naozaj musí vedieť, čo chce. Ale vy ste boli obaja mladí na to, aby ste vedeli, čo v živote chcete.

E.: Ja som začal hrať na husle neskoro, až v siedmich rokoch. A tam už ten cieľ bol a stále to pokračuje. Nie je to tak, že som vtedy ešte nevedel. V tom čase už som vedel.

Ty už si to tiež vedel tak skoro?

R.: Áno. Napríklad to, že je Čajkovského súťaž v Moskve, hovorí sa o tom v spoločnosti, tak tým som vedel, že to chcem.

Prodej luxusního bytu, Praha 4 - 106m
Prodej luxusního bytu, Praha 4 - 106m, Praha 4

Ako vyzerá deň takto úspešného huslistu?

E.: Deň veľmi zaujímavý nie je. Človek vstane a potom cvičí. Samozrejme, je tam čas aj na učenie a voľný čas. Je to ako u všetkých ostatných, ktorí chcú niečo dosiahnuť.

Ale musíte tiež chodiť do školy. V českej škole sú iné predmety… Ako je to s individuálnym plánom? Predpokladám, že ho máte.

R.: Áno, ja ho mám. Mám komisionálne skúšky každý polrok, tam zo všetkých predmetov napíšem test alebo urobím skúšky, a to budem mať na vysvedčení. Takže sa musím priebežne učiť a na polrok sa dohodnúť s učiteľmi na skúšaní.

Okrem toho, že študujete české školy, študujete i v zahraničí. V akých školách?

1. Ja študujem v súčasnosti v Madride na Vysokej hudobnej škole kráľovnej Sofie a zároveň študujem vo Švajčiarsku. A inak cestujem s profesorom na rôzne masterclassy, to je súčasťou toho života.

2. Ja takisto ako brat chodím do švajčiarskej školy k pánovi profesorovi.

Keď máte koncert, ste pozvaní, aby ste niekde zahrali, ste tam s o dosť staršími ľuďmi. Aký je to pocit? Vy ste stále ešte tak trochu deti a zrazu vedľa seba máte maestra. Čo sa vo vás odohráva?

E.: Asi prvá je vďaka, že môžem stáť vedľa týchto ľudí. A potom radosť, že tam môžem byť. A snaha obstáť v tom.

R.: Takisto ako brat. Snaha dokázať to čo najlepšie a vďaka, že môžem byť s nejakým maestrom.

Nie je to tak, že by sa k tebe chovali ako k nejakému dieťaťu, ktoré ešte nerozumie svetu? Nevnímaš to tak?

R.: Nie, oni sa ku mne chovajú rovnako ako k ostatným.

Sú ponuky, ktoré odmietate?

E.: Doteraz to bolo tak, že ak som musel odmietnuť, tak to bolo preto, že to logisticky nefungovalo. Ale každá príležitosť je úžasná príležitosť, takže doteraz sme, myslím, prijímali všetky.

R.: Ja tiež.

Možno by na to mali odpovedať rodičia, ale spýtam sa vás. Už na tej celoživotnej drine zarábate? Dostávate výplaty?

E.: Niekde dostávam honoráre, ale stále to nie je také, že by som zarábal. Skôr dostávam štipendium na ďalší rozvoj. Nie sú to peniaze na živobytie, ale na to, aby som sa zlepšoval.

R.: Tak, tak.

Rodičia investovali veľa peňazí do vášho vzdelania a nástrojov. Koľko napríklad stoja vaše husle?

E.: Niektoré nástroje môžu stáť aj milióny. Ja na taký nástroj ale teraz nehrám, bohužiaľ. Ale mal som príležitosť na taký nástroj hrať.

Počítate s tým, aby sa vašim rodičom vrátili ich investície?

R.: Možno. Neviem.

Napríklad modelky si poisťujú svoje dlhé nohy, poisťujete si aj vy svoje šikovné ruky?

E.: To mi ešte nenapadlo.

Nie ste poistení na zlomeniny vašich šikovných rúk?

E. : Nie, naozaj zatiaľ nie.

Povedzte mi miesto, kde by ste chceli hrať. Na nejakom mieste, ktoré si ja ani nedokážem predstaviť, že by som tam šla na koncert.

E.: Boli sme na koncertoch na rôznych miestach, kde by mi to ani nenapadlo. Bol som trikrát v Kazachstane, v Jordánsku, z toho mám naozaj úžasný pocit. Teraz po Vianociach sme spolu boli v Dubaji. Je veľa miest, ktoré si človek ani nepredstaví, že by tam šiel, a potom je to úžasný pocit.

A aký je tvoj najúžasnejší pocit?

R.: Takisto Dubaj. Reprezentoval som tam Vyšehradskú štvorku a teším sa na ďalšie príležitosti. Napríklad v Amerike alebo vo Viedni v Zlatej sále.

Už sú na stole tieto príležitosti?

E.: Nie, to je len želanie.

Možno bude vyslyšané, to sa budeme tešiť. Aké sú vaše spoločné projekty?

R.: Na rôznych koncertoch hráme spolu. Napríklad v Dubaji sme spolu hrali a možno niečo vymyslíme.

Súrodenci sa väčšinou veľa doberajú, nevzniká pri tréningu spoločných projektov isté napätie a ako ho riešite?

E.: 90 percent cvičenia je šerm sláčikom, je to zložité, ale nakoniec sa vždy musíme dohodnúť. Samozrejme, vždy je to zložité, ale nakoniec to ide. Nejako sa to dá, na to nie je žiadny recept.

Kecajú vám do toho napríklad rodičia?

R.: Pomáhajú.

Čo vás čaká tento rok?

R.: Koncert v Dánsku, koncert s Prague Philharmonia – PKF na konci februára. Teraz to spamäti neviem všetko.

E.: V polovici februára ešte v Budapešti s rozhlasovým orchestrom. V máji mám štyri koncerty, tri v Uherskom Hradišti a jeden v Zlíne so Zlínskou filharmóniou. A potom ďalšie koncerty, mám tam, myslím, tiež turné, to ma veľmi teší.

Podľa mňa ste stále deti a deti by sa mali tiež hrať, chodiť do školy, budovať vzťahy, nadväzovať priateľstvá. Nie ste o to ochudobnení, nevnímate to tak?

R.: Nevnímam, pretože keď chodím na koncerty, tak stretávam nových kamarátov a baví ma to. Keď sa chcem hrať, tak si niečo zahrám.

Minecraft?

R.: Alebo na Nintendo.

E.: Ja neštudujem na normálnej škole, ale na hudobnej, kde mám veľa priateľov, ktorí robia to isté. A veľa cestujem, napríklad na súťaže alebo koncerty, tak tam si vytváram tiež nových priateľov. Sú v mojom veku, ale i mladší alebo starší. Je to veľmi všestranné. Táto zvláštnosť ma veľmi baví.

Povedali ste mi, že si predstavujete, že aj za 10 rokov budete cestovať a hrať. Raz sa ale budete musieť niekde usadiť, založiť rodiny. Máte už teraz nejakú krajinu, ktorá by bola tou vyvolenou?

E.: To je hrozne ťažká otázka. Je to jedna z otázok, na rozdiel od tej, čoho by som chcel dosiahnuť, ktorá je stále otvorená.

R.: My to stále nevieme, kde budeme.

Keby za vami prišiel desaťročný chlapec, že vás videl nikde hrať a chce byť dobrý ako vy, čo by ste mu poradili?

R: Nech ide za svojím snom. Aj keď je to práca, vo výsledku bude šťastný.

E.: Samozrejme pracovitosť. Pracovitosť je nutnosť, to je cesta k cieľu, ktorý chcem dosiahnuť. Ale ceniť si každý krok, každý úspech i neúspech. Všetko sa to nahromadí do ďalšieho rozvoja.

Ďakujem za rozhovor.

Fast confession:

Čo je na husliach najúžasnejšie?

Richard: Že môžem vystupovať a cestovať po celom svete.
Eduard: Nekonečné možnosti zvuku, vďaka ktorému sa môžete spojiť s ľuďmi.

Koľko jazykov ovládate?

R.: Päť.
E.: Ovládam nula, ale poznám tak sedem.

Koľko hodín denne trénujete?

R: Štyri až šesť.
E.: Takisto, niekedy štyri, inokedy šesť.

Ktorý hudobný úspech je pre vás zatiaľ ten najvzácnejší?

R.: Hranie v Čajkovského sále v Moskve na finále súťaže Luskáčika a ešte hranie s Maestrom Domingom na festivale v Krumlove.
E.: Vybrať jeden je veľmi ťažké, ale asi môj prvý koncert s orchestrom Pražskej komornej filharmónie. Je to vlastne to semienko, z ktorého vzrastá moja kariéra, tak to si pamätám naozaj dobre.

Najobľúbenejšia skladba?

R.: Čajkovského husľový koncert alebo Šostakovičov koncert.
E.: Je ťažké si vybrať, tiež sa to stále mení. Keď som bol malý, mal som rád Beethovena, v trinástich, štrnástich Šostakovič, Prokofjev, a teraz to je neskorý romantizmus, Elgar, Čajkovskij.

Akú inú hudbu než vážnu počúvate?

R.: Rôznu, napríklad pop.
E.: V poslednom čase som sa oboznámil so Zarzuelou.

V ktorom športe vynikáte?

R.: V kolieskových korčuliach.
E.: Ja tiež.

S akým interpretom si chcete aspoň raz v živote zahrať?

R.: S Vengerovom.
E.: V Česku máme veľa vynikajúcich dirigentov, so všetkými by som chcel hrať. Inak z klaviristov asi pán Lukáš Vondráček.

Kto je vaším životným vzorom?

R.: Pán Maestro Vengerov.
E.: Maestro Domingo.

Obľúbená činnosť, ktorú robíte, keď nehráte?

R.: Hrám Minecraft alebo na Nintendu.
E.: Čítanie a všetko, čo sa týka filmov.

Recept na úspech?

R.: Pracovanie a tešenie sa na výsledky.
E.: Robiť všetko srdcom a nebrať nič ako samozrejmosť.

Vymenujte aspoň jednu svoju „zlú“ vlastnosť.

R.: „Prankster“, slovensky asi nezbedníctvo.
E.: Možno občasná tvrdošijnosť.

Čo o vás nikto nevie?

R.: Mám dve mená.
E.: Tiež mám dve mená.

Kde sa vidíte o desať rokov?

R.: Budem stále cestovať s husľami, možno niekde študovať.
E.: Cestovať po svete s husľami a šíriť dobrú energiu z hudby po celom svete.
Respondenti sa pýtajú redaktora:

R.: Aká je táto práca?

Táto práca je skvelá, pretože stretávam skvelých ľudí, ako ste vy dvaja.
E.: Váš recept na úspech?
Trpezlivosť.
Páčil sa vám článok?
Diskusie 0 Vstúpiť do diskusie
Rychlá zpověď - primářka neurorehabilitační kliniky Jarmila Zipserová:
Zobrazit článek
Rychlá zpověď - cestovatelka Markéta Schusterová:
Zobrazit článek