Top hledané
Výsledky (0)
O tučnote, liečení v protialkoholickej liečebni a sne zúčastniť sa olympiády

Rýchla spoveď – boxerka Barbora Suchánková: Do Bohní som šla na popud mamky

Karolína Lišková
13.Mar 2021
+ Pridať na Seznam.cz
12 minut čtení

Ešte nedávno vážila Barbora Suchánková 140 kilogramov a šport bol pre ňu hlúpe slovo. Milovala večierky, alkohol, jedlo… Všetkého sa ale človek raz preje. Po zistení, že má vážny problém, skončila mladá žena dvakrát na protialkoholickom liečení v pražských Bohniciach. Potom stačila jedna návšteva telocvične a Bára si našla novú závislosť. Box. Členka reprezentácie Českej republiky, ktorá trénuje v klube Rohovník Praha pod vedením Michala Soukupa, ktorý je súčasne aj trénerom národného tímu Českej republiky žien v boxe, sa rozhodla prekopať svoj život od základov. V rozhovore pre LP-Life.sk nám porozprávala nielen o svojej minulosti, ale tiež o sne dostať sa až na olympiádu.

Ste profesionálna športovkyňa, koronavírus sa vás tiež dotýka. Ako ste prežili uplynulý rok v rámci tréningov?

Jediné obmedzenie, ktoré ako športovci máme, je, že je strašne málo turnajov a stále sa niečo ruší. My sme v podstate stále v nejakej príprave, ale nevieme na čo. Teraz sme boli pol roka v príprave na nejaký turnaj, ktorý sa zrušil, a zase musíme začať od začiatku. Pre nás, pre športovcov, je to strašná neistota, pretože nevieme, čo sa kedy zruší a ako dlho to bude trvať. Čo sa týka tréningov a tréningového procesu, nie sme nijako obmedzení.

Na začiatku to tak ale nebolo, to boli obmedzení všetci.

Áno, ale myslím si, že každý si tú cestu nájde. Myslím si, že aj profesionálni športovci, ktorí možnosti nemali, tak stále môžu byť vonku, dá sa trénovať kdekoľvek, aj v sťažených podmienkach. Trénovali sme vonku, kdekoľvek sa dalo.

Skúšali ste zvládnuť tréning s rúškom?

Je to hrozné. Dokonca sme raz boli behať po Letenských schodoch s rúškom, bol to zážitok na veľmi dlho.

Prodej luxusního domu, Praha-západ - 226m
Prodej luxusního domu, Praha-západ - 226m, Okolí Prahy

Prekonali ste Covid?

Nie. Možno som to raz mala, ale bola som doma, nebola som na testoch. Bolo mi horšie, bola som unavenejšia.

To sa ale ťažko porovnáva so stavom športovca, keďže musíte byť stále unavená.

No práve. Ale myslím si, že mám veľmi silnú imunitu, dbám na to. Stále sa mi to nejako vyhýba.

Väčšina ľudí v rámci obdobia Covidu dosť pribrala, predpokladám ale, že vy ako športovkyňa tento problém nemáte.

Mala som tiež také vianočné obdobie, ale to nemá s koronavírusom nič spoločné. Naozaj trénujeme stabilne posledný rok stále rovnako, až na nejaké odchýlky tam nie je veľmi priestor na veľké priberanie.

Ako vyzerá týždeň profesionálneho športovca?

Týždeň sa skladá väčšinou z dvanástich tréningových položiek, teraz momentálne mám silovú prípravu. Trikrát týždenne mám box a trikrát týždenne silový tréning, ktorý doplňujem jogou, plávaním a behom. Je to poskladané od pondelka do nedele tak, aby to dávalo zmysel, aby telo malo čas regenerovať sa, ale aby bolo zároveň stále v určitom záprahu.

Takže sedem dní v týždni máte program?

Okrem nedele, v nedeľu mám voľno.

A vtedy robíte čo?

Väčšinou ležím (smeje sa). Som ale aktívny človek, mám rada aktívny oddych. Milujem prírodu, zdvihnem sa a idem sa prejsť alebo idem za rodinou. Je mi ľúto zabiť deň v posteli, ale aj také dni sa samozrejme nájdu.

Život sa vám veľmi točí okolo tréningov. Máte priateľa?

To je taká daň za to. Šport ide trochu na úkor osobného života, na tieto veci nie je úplne priestor. Možno je to ale len tým, že ešte neprišiel nikto, kto by o to, alebo za to, stál.

Chápem, že sa niekto oddá športu a olympiáde, to je obrovská méta, na ktorú je potrebné sa pripraviť. No aj tak, máte dvadsaťpäť rokov. V tom veku som ja vymetala večierky…

Týmto obdobím som si už dávno prešla. Myslím si, že už som si svoje prepila a prehýrila. Patrí to k určitému životnému obdobiu. Tým, že toto obdobie už mám za sebou, to nie je pre mňa vec, ku ktorej by som sa niekedy chcela vracať. Na jednu stranu som rada, že som si tým prešla, mám zážitky a o nič som teda neprišla, ale myslím si, že teraz už mám úplne inú životnú etapu. Rada si dám s kamarátkou víno, nie je to ale moja priorita, že by som to potrebovala alebo vyhľadávala.

V koľkých rokoch ste začínali vymetať večierky?

Začínala som v šestnástich, sedemnástich. To bolo naozaj skoro.

Ako sa na to tvárili rodičia? Zo mňa rodičia cítili aj jedno pivo.

Mali sme rôzne fígle, s najlepšou kamarátkou sme u seba prespávali. Nevravím ale, že sme v tom čase chodili niekam každý víkend, samozrejme sa to ale stupňovalo. Najhoršie obdobie bolo od osemnástich do dvadsiatich, to som už ani nebývala doma. Bývala som s bývalým priateľom a nikto už nado mnou nemal žiadnu kontrolu. V tom veku si ale človek myslí, že je najmúdrejší na svete.

Vy ste potom skončili v protialkoholickej liečebni. To nebolo z dôvodu alkoholu, ale kvôli vám, ak sa nemýlim?

To bolo všetko dohromady. V tom čase som mal dosť problémy s alkoholom, nejakými drogami, nebola som na tom ale psychicky dobre. Mala som ťažké psychické problémy.

Človek, ktorý to nezažije, to asi nepochopí. V osemnástich vám patrí svet. Čo vás primälo k tomu rozhodnutiu nechať sa hospitalizovať? Čo sa vám odohrávalo v hlave?

To ani nechcete vedieť, čo sa v mojej hlave odohrávalo, to bolo niečo hrozné. Keď si na to spätne spomeniem, viem, že som si to všetko spôsobila sama. Nebola som chorá na hlavu. Teraz už neverím, že nejaké depresie vôbec existujú, ale v tom čase som bola zo všetkého taká zmätená, vôbec som nevedela, kto som, čo robiť so svojím životom. Naozaj som len prežívala. Bolo to veľa faktorov, v akých podmienkach som žila, kde som pracovala, všetko to na vás dopadne.

Prodej luxusního bytu, Troja - 107m2
Prodej luxusního bytu, Troja - 107m2, Praha 7

Kde ste pracovali? V bare?

V krčme.

A váš priateľ?

Bol striedavo bez práce a keď už nejakú prácu výnimočne mal, boli to práce na stavbách a podobne. Samozrejme, domov nenosil veľa peňazí, takže som bola v práci neustále, pretože som potrebovala platiť nájom.

Takže ste aj napriek tomu všetkému boli natoľko uvedomelá, že ste vedeli, že musíte platiť nájom.

To človek musí. Jedlo, nájom, telefóny, základné veci platiť musí. Tým, že som bola v práci tak často, som si potrebovala nejako pomáhať, aby som dokázala fungovať. To nie je práca na osem hodín, väčšinou som robila šestnástky alebo štrnástky.

Chodili ste okrem toho ešte aj do školy?

Potom už nie, od devätnástich už nie. Predtým som pracovala brigádne v kaviarni, to ale ešte nebolo také zlé.

Čo ste vyštudovali?

Grafický dizajn.

Prečo ste sa nešli venovať tomu? To muselo byť lepšie platené ako krčma.

Mňa to v krčme bavilo, boli to párty, akcie a v podstate ľahko zarobené peniaze, dosť peňazí. V odbore grafického dizajnu musíte mať najskôr prax a skúsenosti, len so strednou školou vás vezmú málokde.

Kedy ste sa rozhodli, že takto už to ďalej nejde? Vzišlo to z nejakej opice?

Skôr na nátlak mamy. Tá zasiahla. Vrátila som sa domov od bývalého priateľa, pretože tam bolo viac problémov, fyzických.

Bil vás?

Občas to tam uletelo.

Vtedy ste ale boli veľká…?

Bola, mala som 140 kíl, ale to vôbec nič neznamená. Myslím si, že keď človek vycíti, že ste psychicky slabá, vie, čo si k vám môže dovoliť. Potom už je jedno, či máte dvesto kíl alebo pätnásť. Tam už potom ide o psychickú slabosť a ľudia si s vami môžu robiť, čo chcú.

Takže maminka zasiahla a povedala, že takto už to ďalej nejde.

Áno, že takto to ďalej nejde, že takto nemôžem ďalej žiť. Povedala mi, aby som pre ňu raz v živote niečo urobila a šla na liečenie.

To ste mali dvadsať?

Áno, dvadsať alebo devätnásť.

Ako to tam vyzerá, akí sú tam ľudia?

Feťáci a alkoholici.

Vraví sa, že keď zatvoríte mladého človeka do kriminálu, naučí sa tam, čo ešte nevedel vonku. Aké je to v liečebni?

V liečebni to funguje v podstate rovnako, pretože vás tam musia pripraviť na fungovanie vonku. Je tam prísny režim od rána do večera. Nie je to tak, že tam pol dňa ležíte. Ráno vstanete, je rozcvička, potom musíte upratovať, plniť rôzne úlohy a tak ďalej, proste brutálny režim, aby si ľudia zvykli, že tam nie sú na dovolenke, ale že tam musia makať, aby potom mohli makať aj vonku.

Bol to pre vás šok?

Šok to pre mňa ani veľmi nebol, bola som zvyknutá pracovať. To, že tam umývame podlahy, mi bolo jedno. Skôr na psychiku, čo sa týka terapií. Keď každý deň počúvate brutálne osudy ľudí, ktorí tam boli, a čo všetko sa im dialo. A to nehovorím o zneužívaní od rodičov a podobne, to boli také osudy, že len čo si na to spomeniem, bolí ma z toho brucho.

Hovorili ste si, že vy ste na tom ešte dobre?

To som si hovorila často.

Ako dlho ste tam boli?

Prvú liečbu som tam bola asi štyri mesiaca, potom dva na druhej.

Prečo dvakrát?

Pretože som sa vrátila ako recidíva. Vrátila som sa s tým, že som v pohode a žiadne problémy nemám. Potom som ale zistila, že mám, tak som sa musela vrátiť.

Kde nastal ten zlom? Vy ste dovtedy v živote nešportovali.

Nie.

To ste nemali ani telocvik v škole?

To samozrejme áno. Základy som mala, chodila som na tancovanie, aerobik, volejbal, to ma vždy bavilo chvíľu. A vôbec, nie som na kolektívne športy, bola som z toho naštvaná a nebavilo ma to. Nič ma neoslovilo takým spôsobom, že by som to chcela robiť. Nič som v tom nevidela, nebavilo ma niekde behať alebo niečo robiť, prečo aj (smeje sa).

Ako ste sa teda dostali do gymu?

Vzala ma tam moja najlepšia kamarátka. Zavolala mi a povedala: počuj, začala som chodiť na box, je to celkom dobré, sú tam dobrí chalani. To na mňa platilo (smeje sa). Vravela, aké je to super, že chudne a podobne. Aj ja som v tom videla impulz, že stretnem nových ľudí a mohla by som so sebou začať niečo robiť. Povedala som si, že za skúšku nič nedám.

Koľko ste mali vtedy kíl?

Okolo sto tridsiatich.

To si vôbec nedokážem predstaviť, to nemôžete poriadne ani chodiť.

Len ťažko. Boli to mraky zdravotných problémov, doteraz nedokážem pochopiť, že som niečo také dokázala so svojím telom urobiť. Bola som ale vo veľkých stresoch, ktoré som zajedala. To je potom peklo, je to kolotoč a nemôžete prestať.

To poznám, tiež zvyknem zaboriť lyžicu do Nutelly.

V zdravej miere je to v pohode, keď sa z toho ale neskôr stane závislosť, to už je zlé.

Takže ste mali závislosť na jedle a alkohole?

Tak nejako, áno.

Na drogách nie?

To si nemyslím. Tiež tam boli nejaké problémy, ale nijako závažné.

Zrazu s týmto prídete do gymu, všade pekní chalani. Nehanbili ste sa?

Hanbila, bola som úplne v strese. Triasla som sa, bola som nervózna. Všetci tam ale boli v pohode, vysmiati. Frajeri tam mlátili do vriec a mne sa tam páčilo. Všetci tam boli priateľskí.

Nikto sa na vás nepozeral cez prsty?

Nie. Strašne som sa bála, že sa mi niekto bude smiať, to sa ale vôbec nestalo. Môj prvý tréner, to bolo v Hostivaři v telocvične, bol úplne skvelý. Ujal sa ma a začali sme makať. Po prvom tréningu to bolo hrozné, pretože človek nemôže nič. Keď máte problém pomaly aj poriadne chodiť, tak ťažko môžete robiť inú fyzicky náročnú vec. Potom sa to ale nejako obrátilo.

Nemali ste ten moment, keď by ste si na začiatku vraveli, že to nemôžete zvládnuť?

Nechcela som sa vôbec vrátiť, hovorila som si, že to nezvládnem.

Kto vás k tomu donútil, kto vás motivoval?

Ja sama seba. Paradoxne to bolo tak, že som si povedala, že sa na to nemôžem znovu vykašľať. Dala som tomu ešte jednu šancu, potom som začala chodiť viac a viac a fyzicky to šlo čoraz lepšie. Je to ako so všetkým, ide o to, vydržať prvé obdobie, keď je to peklo. Je to len o vôli.

V akej fáze vás to začalo aj baviť? Koľko ste schudli po určitom čase?

Niečo som schudla, asi dvadsaťpäť kíl. Ale stále som mala nad sto, stále to nebolo ono. Už som sa ale cítila lepšie a začalo ma to strašne baviť. Ďalší impulz som dostala, keď sme sa dohodli, že pôjdem na prvý zápas. V tom som videla úplne novú fázu, veľmi som sa toho chytila.

Nie je vám divné, že mlátite do ľudí?

Nie je (smeje sa). Mnoho ľudí to považuje za brutálny šport, samozrejme, trochu je, naozaj je to ale len šport. Musíte to tak brať, nechodím si tam liečiť nejaké svoje komplexy a niekomu ublížiť. Tak to nemám, baví ma to, pretože ten šport je o technike, o tom, čo robíte počas zvyšku dňa, je to aj o morálke. Nie je to o tom, trieskať sa navzájom do hlavy.

Mala ste nejaké zranenie? Aké je pre vás najhoršie zranenie z boxu?

Asi som si raz sekla chrbát. Musím si zaklopať, ale zranenia sa mi vyhýbajú veľkým oblúkom. Nemala som zlomený nos ani roztrhnuté obočie, neviem, ako je to možné. Samozrejme, nejaké monokle mám, to sú ale len drobné zranenia.

Na prvý zápas ste teda šli so sto kilami. Vyhrali ste?

Vyhrala.

Aký to bol pocit?

To bola úplná eufória, vôbec som nevedela, čo sa so mnou deje, ale zrazu som mala pocit, že som všetko zlé nechala za sebou. Bol to pre mňa úplne nový štart.

Vtedy ste sa rozhodli, že schudnete tých štyridsať kíl?

To nie, to bolo až oveľa neskôr. Váhu som mala stále viac-menej rovnakú, nedokázala som to stabilizovať. Nechápala som stravovacie návyky, stále som robila všetko zle. To, že som sa rozhodla, že toľko schudnem, bolo až pred dvomi rokmi.

Takže ste mali dvadsaťtri rokov. Za ako dlho a ako ste schudli tých štyridsať kíl?

Trvalo to vyše roka. Je to všetko o strave.

Takže vás naučili správne sa stravovať?

Presne tak. Čo jesť, ako by mal vyzerať jedálniček športovca. Nejaké tabletky na chudnutie sú podľa mňa blbosť. Je to naozaj o jedle, vôli a presvedčení. K tomu mať dobrý tréningový plán.

Chodíte do práce?

Teraz ju ešte mám.

Kde pracujete?

Pracujem v nadačnom centre Nala, starám sa tam o všetky výtvarné projekty, robím tam grafiku.

Takže ste sa k tomu vrátili.

Áno. Do toho som začala študovať tibetskú medicínu, pripravujem skriptá pre štúdium tibetskej medicíny, úpravy textov a podobne. Veľmi ma to baví.

Do toho dvakrát denne tréningy.

Presne tak.

Keď ste sa stali zo stotridsať kilovej váhy sexy ženou, aký je to pocit pri nakupovaní? Aké si kupujete oblečenie?

Nie som nakupujúci typ, že by som sa v tom vyžívala.

To áno, ale ja keď schudnem päť kíl, už si bežím niečo kúpiť.

Je to super pocit, keď idete do obchodu a môžete si kúpiť, čo chcete. Zrazu je to strašná sloboda.

Čo na to okolie?

Všetci reagovali, že je to super, veľká zmena. Všetci mi fandili. Aj keď, všetci asi nie (smeje sa).

Myslíte, že máte nepriateľov z minulosti?

Nepriateľov z minulosti asi nie, ale poznám veľa ľudí, ktorí sú závistliví a nie sú radi, keď je niekto iný úspešný.

Píšu vám hejteri?

Nepíšu, ale človek sa niečo dopočuje. To ale nie sú veci, ktoré by mi nejako ubližovali. Myslím si, že každý by si mal pozametať pred svojím prahom, a potom riešiť ostatných.

Je skvelé, že o svojej minulosti hovoríte. Nikdy neviete, kedy na vás ten kostlivec vykukne.

To áno, to sa môže stať so všetkým a vždy. Myslím si ale, že stačí, keď sa chováte normálne, pretože karma funguje.

Koľko vážite teraz?

Teraz mám stabilne nejakých 85 kíl.

V akej váhovej kategórii teda boxujete?

Teraz som boxovala v pluske, ale aj v osemdesiat jednotke. Stále sa ale snažím, aby som to dotiahla na 75 kíl. Už je to ale samozrejme oveľa dlhší proces ako predtým, telo bolo zvyknuté žiť niekoľko rokov v extrémnom stave a vrátiť to do pôvodného stavu, aby sa váha ustálila, je už ťažšie.

Keď schudnete toľko kíl, musia telo trápiť strie a nadbytočná koža. Premýšľali ste nad nejakou estetickou medicínou?

Premýšľala som o nejakom laseri alebo niečom takom, ale uvidím. Povedala som si, že najprv chcem schudnúť na váhu, ktorú chcem, chvíľu počkám, až sa to ustáli. Určite som o tom ale premýšľala.

Kedy bude olympiáda?

Dúfajme, že o štyri roky.

Pred tridsiatkou teda chcete byť na olympiáde vo váhe 75 kíl.

Presne tak. Vravela som si, že do tridsiatky má človek ešte čas. Nie som úplne rodinný typ, že by som si priala svadbu a deti. Samozrejme, niekedy v budúcnosti, teraz to mám ale nastavené takto. Strašne ma to baví, baví ma práca, ktorú robím. Ďalších päť rokov sa chcem venovať tomuto, potom bude možno čas na ďalšie veci. To sa mení v priebehu rokov.

Veľmi pekne ďakujem za rozhovor.

Fast confession:

Najhorší moment vo vašom živote?

Myslím si, že zatiaľ ešte neprišiel.

Najlepší moment vo vašom živote?

Každé nové ráno.

Vysnená športová méta?

Olympiáda.

Opíšte, čo celý deň jete?

Ráno vajíčka a avokádo, k obedu mäso a väčšinou nejaké prílohy a k večeri často vývary, zeleninové, ako aj mäsové.

Bez akej materiálnej veci si nedokážete predstaviť život?

Nelipnem na materiálnych veciach, to je skôr taký luxus.

Máte strach z koronavírusu?

Nemám strach o seba, ale o svojich blízkych.

S kým by ste nikdy nešli do ringu?

Šla by som s každým, je to len šport, nemôžete si tam brať nič osobne.

Keby som vám dala na výber, čo by ste si dali s chuťou: pivo, víno, proteín?

Víno.

Necháte sa očkovať?

Bude to pre mňa jedna z posledných možností.

Kedy a kam ste si naposledy obuli podpätky?

Na sestrin maturiťák.

Čo vás zaručene dokáže rozčúliť?

Ľudská arogancia a faloš.

Kto je podľa vás viac sexy – Brad Pitt, Karlos Vémola alebo Lukáš Konečný?

Brad Pitt.

Ktorý človek je pre vás najdôležitejší na svete?

Moja mama.
Respondent sa pýta redaktora:

Čo je pre vás najväčšie bohatstvo na svete?

Zdravie.
Páčil sa vám článok?
Diskusie 0 Vstúpiť do diskusie
Rychlá zpověď - cvičitelka Hanka Kynychová:
Zobrazit článek
Rychlá zpověď - Matouš Rajmont:
Zobrazit článek