Top hledané
Výsledky (0)
O láske k fotografovaniu, odvahe a živote pod paľbou

Rýchla spoveď – Alžběta Jungrová: Život je pár momentov šťastia, zvyšok si väčšina ľudí pretrpí

Karolína Lišková
20.Jul 2020
+ Pridať na Seznam.cz
12 minut čtení

Alžběta Jungrová je vo svete fotografie známe meno. Táto odvážna žena sa nebojí pre dobrú fotku odcestovať do krajín, kde ľudský život nič neznamená. Dostala sa medzi priekupníkov drog v Pakistane, fotila ozbrojené deti v Pásme Gazy, brodila sa ropným bahnom na najväčšom vrakovisku tankerov v Bangladéši, ako aj cez najväčšiu skládku odpadu v Kambodži. Teraz je doma v pražskej štvrti Letná. V rozhovore pre LP-Life.sk sa zverila, prečo sa už nechce vydať do nebezpečenstva, a porozprávala nám aj o tom, na akých projektoch momentálne pracuje.

Alžběta je veľmi pekné meno…

To bol kompromis mojich rodičov medzi Kristýnou a Sárou. Mamkina rodina chcela Sáru, otec Kristýnu. Nedohodli sa a vznikol z toho kompromis.

Veľa fotíte, ste často v zahraničí a ste v kontakte s cudzincami. Ako vyslovujú vaše meno?

Elizabeth. Alžbětu už sa im vôbec nesnažím vysvetľovať a nenútim ich to hovoriť, pretože to skomolia a nie sú schopní si to zapamätať.

Kedy ste boli naposledy niečo fotiť v zahraničí?

Nejakú reportáž? Už je to dlho.

Prodej luxusní vily, Praha-východ - 420m
Prodej luxusní vily, Praha-východ - 420m, Okolí Prahy

Prečo?

Pretože som bola po deviatich rokoch strašne unavená. Ono to človeka vyčerpá a zo všetkého sa stane stereotyp bez ohľadu na to, o aký extrém ide. Hoci to môže v očiach ostatných vyzerať zaujímavo, aj tak je to vždy o letisku, lacnom hoteli a špine. Omnoho viac ma teraz baví robiť veci doma a byť v pohode, mať kúpeľňu a splachovací záchod a normálne bývať. Okrem toho to, samozrejme, prichádza aj s vekom.

Bojím sa viac, ako keď som mala dvadsaťpäť. Tunajšej kultúre, zázemiu a mentalite ľudí rozumiem oveľa viac, než keď niekam priletím na štrnásť dní a mám tam rýchlo niečo vytvárať. Tu môžem ísť viac do hĺbky než kdekoľvek vonku.

Ako to funguje? Vy fotíte reportážnu fotografiu vo vojnovej krajine, a to je nebezpečné. Kto si to u vás objednáva?

Teraz už to tak nefunguje. Je to vec, ktorá sa stala v dôsledku onlinového vydávania, globalizácie, tlačené noviny sa nepredávajú a podobne. Časy, keď bol Honza Šibík v Reflexe a jazdil, sú tiež preč, to už dnes nie je. Ja som spolupracovala s britskou agentúrou Demotex, ktorá pôvodne vznikla pod Reuters ako také odvetvie, ktoré nemalo robiť denníkové spravodajstvo, ale reportáže na zákazku.

Nakoniec sme fungovali v režime, že začali oslovovať v každej zemi lokálnych fotografov a berú to od nich. Dáva to logiku, a tým sme zase pri tom, že tú prácu dokážem robiť najlepšie tu doma, pretože mám zázemie, kontakty a dokážem sa dostať na miesta, kam sa zahraniční novinári nedostanú. Začalo sa to robiť tak, že sa najímajú miestni fotografi, všetci majú digitály a potom to už len pošlú.

Aj keby ste sa teda chceli teraz vrátiť napríklad do Pásma Gazy, bolo by to už zložitejšie?

Určite. Robí sa to minimálne a nikto to nechce platiť. K dispozícii sú fotografovia, ktorí sa najímajú, dá sa to všetko kúpiť cez nich oveľa jednoduchšie, ako viezť tam mňa. Veľké noviny to robia, je ich ale pár. Prípadne musí ísť o niečo špeciálne alebo prípady, keď majú výnimočnú požiadavku na kvalitu. Stále by sa to dalo, ale je to úplne iné ako pred pätnástimi rokmi. Vtedy bol digitál viac-menej na vzostupe.

Na čom ste začínali?

Na kinofilme. Keď som nastúpila do novín, prvých pár rokov som fotila na filmy a digitál prišiel až v procese.

Veď nie ste taká stará…

Nie som, ale ono to neuveriteľne uteká. Pamätám si, že noviny vtedy kúpili prvý digitál, ktorý stál štvrť milióna českých korún. To bol úplný úlet. Karta, čo mala 32 MB, stála napríklad dvadsaťsedem tisíc českých korún. Všetci sme hovorili, že to je blbosť, že to do pol roka upadne do zabudnutia, že je to nekvalitné. Vtedy som cestovala na Kubu a brala som si filmy, pretože som vedela, že fotky z digitálu budú nepoužiteľné. Začínali sme na filme s laborantkami a presvetľovákom.

To už si dnes asi nikto nevie predstaviť.

Nie. Fasovali sme jeden film na akciu, to bolo tridsaťšesť okien, a to bolo všetko. Čokoľvek sa fotilo, mali sme na to jeden film s tridsiatimi šiestimi políčkami. Teraz môže človek robiť niekoľko snímok za sekundu. Fotila som takto napríklad hokej, kde bola tma a hokejisti boli rýchli, takže som vždy cestou do redakcie plakala v aute a modlila sa, aby tam bolo aspoň jedno okienko, na ktorom budú zaostrení dvaja hráči a puk. Bola to úplne iná doba.

Bol to ale super tréning a vždy hovorím, že to bola skvelá škola. Na jednej strane exponovať bez toho, aby sa človek musel pozerať na displej, ako aj výber a editácia. Začínala som v Lidovkách a potom v Mafre, kde bolo desať fotografov, jeden presvetľovák a jedna lupa. Laborantka mi dala film, ja som si sadla k presvetľováku a musela si vybrať jednu výšku a jednu šírku s tým, že za mnou stálo päť ďalších ľudí, ktorí na ten presvetľovák čakali. Vrátila som to laborantke, tá mi o dve hodiny dala dve fotky, ja som vybehla o tri poschodia vyššie, a tam som to dala editorom. To je dnes pre ľudí nepredstaviteľné.

Dnes sme vlastne všetci fotografovia so smartfónmi.

To je presne to, prečo sa to celé zmenilo. Okrem toho v médiách nie je taký veľký tlak na kvalitu fotiek. Väčšina čitateľov nepozná rozdiel medzi dobrou a zlou fotkou a primárne im ide o informácie. Potom je lepšie vziať fotky od niekoho, kto ich urobí hneď na telefón na mieste, než tam posielať fotografa.

Čo si myslíte o Instagrame a podobných trendoch? Fotenie si jedla a vlastne všetkého?

Nech si to fotia, nech si každý robí, čo chce. Ja to neberiem ako fotku, pre mňa je to istá forma denníka, v rámci ktorého majú všetci potrebu konštantne zdieľať svoj život. A to z pre mňa nejakého nepochopiteľného dôvodu. Pripadá mi to bizarné, nikoho predsa nezaujíma, že som mala rožok so šunkou. Trend je však takýto.

Kedysi mali fotografovia problém nafotiť miestnych ľudí, museli ich napríklad uplácať. Dnes si každý ochotne urobí selfie…

Podľa mňa je to spojené s tým, že existuje tá možnosť. Som ešte generácia, ktorá sa fotila tak, že otec vytiahol foťák, zoradil deti od najmenších po najväčšie, povedal „všetci sa usmievajte“, a to boli jediné fotky. Pre mňa bude fotenie také až do smrti. Nie som ten typ, že by som fotila sama seba. V škole nám vraveli, že ak nie sme striptérky, nech sa nefotíme, že to nikoho nezaujíma, čo je pravda.

Prodej bytu 1+kk, Opletalova, Nové Město -
Prodej bytu 1+kk, Opletalova, Nové Město -, Praha 1

Nestúplo ale percento dobrých fotografov. Podľa mňa je to úplne rovnaké, ako keď prišiel prvý kinofilm po sklenených doskách. Keď sa objavil Kodak, všetci fotografovia, ktorí vláčili to obrovské vybavenie s plachtou, sa museli cítiť zničene z toho, že teraz bude fotiť každá rodina. No aj tak ich nepribudlo. Ľudia cvakajú nezmysly, nevedia to vybrať. Každý občas urobí peknú fotku, to áno, dobrý editor by z Instagramu vyselektoval super súbory. Väčšinou ale ľudia nevedia uvažovať v tom zmysle, že by mali robiť súbory. Cvakajú okolo seba, ale z toho sa nedá postaviť príbeh.

A čo filtre? Používate ich?

To sa robilo odjakživa, aby boli fotky viac alebo menej farebné. V komore sa dajú urobiť tvrdšie alebo mäkšie fotky. Myslím si, že úprava k tomu určitým spôsobom patrí. Ak to dáva zmysel v rámci toho, čo tými fotkami chcem povedať, tak áno. Nemá ale zmysel capnúť filter na každú fotku. To je zase o tom koncepte a premýšľaní, to ale v sebe Instagram vôbec nenesie.

Spomínali ste, že ste chceli byť fotografkou už v detstve. Kde sa to vo vás vzalo?

Moja babička študovala fotografiu za prvej republiky. Nikdy sa fotografovaním neživila, bola zatvorená pre vtedajšiu dobu, ale fotila. Dostala som od nej za vysvedčenie v prvej triede foťák z obchodného domu Máj, ktorý som si veľmi želala, a išla som fotiť. Bolo to pre mňa také samozrejmé.

Aké ťažké je vybudovať si meno, ktoré máte?

Je v tom tridsať rokov práce od tej prvej triedy. Je to náročná práca. Mám veľkú disciplínu, to máme asi v rodine. Vstanem o siedmej hodine ráno, nech sa deje, čo chce, a začínam pracovať. Práca je pre mňa všetkým, neuveriteľne ma to baví. Nemám súkromný život (smeje sa).

Na súkromie som sa vás chcela spýtať. Nikde som sa nedočítala o manželovi alebo deťoch, len to, že máte mačku.

Tá mačka je chudera, nieto ešte manžel a deti… (smeje sa). Partner v priebehu vždy nejaký je, oni veľmi dlho nevydržia. Deti som nikdy nechcela, nemala som tú potrebu. Práca ma tak veľmi baví, že by som nechcela byť polovičatou matkou. A mať opatrovateľku, to by bolo moje sebectvo mať dieťa len preto, aby som nejaké mala. Práca ma tak naplňuje a baví, že mi to takto vyhovuje.

Kde všade ste boli, čo by ste vypichli? Čítala som napríklad o drogových karteloch v Pásme Gazy.

To sú tie, ktoré sa v spojení so mnou spomínajú najčastejšie.

O čom sa teda nehovorilo ani nepísalo?

Konfliktné zóny sú pre ľudí vždy zaujímavé. Pre mňa bola určite najdrsnejšia Afrika.

Prečo?

Ľudský život tam nemá hodnotu.

Kde konkrétne?

Etiópia, Sudán. Je to pre mňa kultúra a mentalita, ktorá je pre mňa nepochopiteľná. Nepremýšľajú, čo bude o týždeň, čo bude zajtra. Premýšľa sa tam tak, že zajtrajšok nebude, čo je strašné v rámci toho, čo sú potom ľudia schopní urobiť. Ľudský život tam jednoducho nemá vôbec žiadnu hodnotu.

Je pre mňa ťažké tam fungovať a prijať to, že nechajú zomrieť najmladšie dieťa, pretože má najmenšiu šancu na prežitie. To sú veci, ktoré sú pre našu kultúru a mentalitu ťažko stráviteľné.

Utrpeli ste niekedy počas fotenia nejaké zranenie?

Nie.

Čítala som príbeh, že ste nemali nepriestrelnú vestu a nejaký novinár vám dal svoju. Ale keď šlo do tuhého, chcel ju späť, keby zomrel, aby sa vedelo, že je to naozaj on. Ako ostatní spoznajú, že to bol ten daný novinár z Británie?

To spoznajú, ale on sa vydal do rozbombardovanej nemocnice v Gaze a chcel naspäť tú vestu, pretože patrí jemu… Spanikáril. Bol prvýkrát v takej zemi a oblasti. Každý reaguje inak a nedokážeme odhadnúť, ako sa budeme správať. Jedna vec je nejaký výcvik, druhá potom realita. Človek neuvažuje, ale reaguje impulzívne a reflexívne. Videla som chlapov skákať šípky do priekopy, ale aj takých, ktorí sa ani nepohli a fotili, keď okolo nich lietali črepy. To človek podľa mňa neovplyvní.

Ako sa chováte vy?

Niekde medzi tým.

Absolvovali ste nejaký mentálny alebo fyzický výcvik?

Dva kurzy prežitia, vyjednávania, čo robiť, keď vypadne elektrický prúd a podobne.

Máte aj kurz na to, ako prežiť pod lavínou?

Nie, pretože nenávidím zimu. Raz som mala ísť fotiť, ako tiahnu soby niekde na Sibíri, a vymenila som to s kolegom za Pásmo Gazy, pretože som odmietla cestovať do zimy. Kurz na prežitie pod lavínou nepotrebujem, ale nikdy nehovor nikdy. Keď sa uvidíme nabudúce, možno vám poviem, že som bola pol roka na Severnom póle.

Ako dlho bývate na cestách?

Tri týždne až mesiac.

Kto sa vám stará o mačku?

V časoch, keď som takto jazdila, som ju ešte nemala. Teraz mám pekný byt, takže keď idem niekam preč, niektorá z kamarátok sa nasťahuje ku mne a postará sa o ňu. Tá mačka je taká rozmaznaná, že by nepripadalo do úvahy, že by sa ona niekam sťahovala. Svet sa točí okolo tlstého kocúra.

Aké boli vaše pocity, keď ste fotili v koronavírusovom infekčnom prostredí v pražskej Všeobecnej fakultnej nemocnici?

Rozhodne sa nebojím o seba. Vekovo nepatrím do rizikovej skupiny, som zdravá a mám dobrú imunitu. Ak tam chytím horšiu chrípku, tak to týždeň vyležím. A ak zomriem, tak zomriem, potom ma to už ale bolieť nebude.

Naozaj sa ničoho nebojíte?

Rozhodne nie smrti. Bojím sa strašne o ľudí, ktorých mám rada, o rodičov, brata, netere, ale o seba nie. To je nezmysel, my ľudský život neuveriteľne preceňujeme. Život nie je zase taký skvelý a úžasný. Celkovo nechápem, čo núti ľudí k tomu, aby sa snažili zostať na svete čo najdlhšie. Úprimne, je to pár momentov šťastia a zvyšok si väčšina ľudí pretrpí a prečká.

To je pravda, množstvo ľudí svoj život vlastne nežije.

Nežije, život je tvrdý, nie je to žiadna veľká zábava. To, že ľudia odmietajú opustiť tento svet, mi nedáva zmysel.

Uznávate eutanáziu?

Áno, stopercentne. Keď už nemáme právo rozhodnúť o tom, či na svet prídeme, mali by sme mať právo rozhodnúť, že z neho odídeme. Okrem toho, na základe toho, že robím už od strednej školy dobrovoľníčku v opatrovateľských domoch, myslím si, že je to týranie bezvládnych ľudí, za ktorými nikto nechodí. V tomto sme ako Česi hrozné svine a o rodičov sa nestaráme.

Asi to súvisí s komunizmom, ktorý týmto spôsobom vychovával. Vidím tam tie babičky a deduškov, ako len čakajú, kým niekto príde, a ono nikto nepríde. Čakajú roky, nemôžu chodiť, nemôžu si čítať alebo pozerať televízor. Fakt je to za trest. Potom ich tu ešte moríme bez toho, aby sa o nich niekto zaujímal, a nútime ich žiť ďalších päť rokov, aj keď len ležia v posteli.

Kde beriete čas na dobrovoľníctvo?

V piatky od desiatej do jednej (smeje sa). Človek to vždy niekam vtesná. Vďaka tomu, že vstávam každý deň naozaj skoro, ten čas si nájdem.

Získali ste množstvo ocenení. Je nejaké, na ktoré ešte čakáte?

Ceny sú super a každému urobia radosť. Všetci potrebujeme uznanie a pocit, že máme nejakú spätnú väzbu. Ceny mi nie sú ľahostajné, potešia každého, ale nikdy som nemala vyhliadnutú nejakú konkrétnu. Urobí mi radosť, keď ma pochváli fotograf, ktorého si vážim. Sama som bola niekoľkokrát v porotách, je to súboj ľudí. Ocenenie od človeka, ktorého si vážim, je tiež významné.

Vždy som si želala byť v Magnume, to je agentúra, ktorú v päťdesiatych rokoch založili štyria fotografi ako boj proti tomu, aby sa v novinách používala samostatne jedna fotografia. Dovtedy sa robili príbehy zložené z viacerých fotiek. V Magnume je doteraz asi sedemdesiat fotografov z celého sveta a ide o tých najlepších na svete. Z Čechov je tam Josef Koudelka. To bolo moje detstvo, vyrastala som na týchto fotografiách svetovej elity.

Potom ale trochu zamrzli, prestali prijímať ľudí a vznikol Seven, ktorý založil súčasný najslávnejší vojnový fotograf. Ten založil svoju vlastnú agentúru, pretože ho podľa mňa pravdepodobne neprijali do Magnumu. Bolo by skvelé byť v takejto agentúre, lenže ja som sa roztrieštila, keď som prestala jazdiť. Robím dokumentárne fotografie a dlhodobé projekty, v rámci ktorých pracujem na jednej téme aj rok. Okrem toho som začala robiť komerčne ženské akty, portréty, výtvarné veci. Asi už nie som ašpirantka na Magnum.

Ide fotka, ktorá získa nejaké ocenenie, následne aj do predaja?

Dokumentárna nie. Nejaké konzultácie máme, u toho dokumentu som ale robila dosť ťažké veci, preto mi pripadá neetické predávať obrazy ľudského utrpenia. A asi by som nemala pochopenie pre toho, kto by si to chcel kúpiť a pozerať sa na to.

Kde sú tie fotky, ktoré sa nikdy nepredajú?

Niektoré sú pod posteľou (smeje sa). Sú v počítači na harddiskoch, uložené v rôznych bytoch, keby niekto vyhorel, aby niečo zostalo. Už roky plánujem urobiť z nich knihu. Písala som mame denníky, aby sa o mňa nebála, pretože mi jej bolo ľúto, že ju takto týram. Každý deň som jej ráno a večer písala denník z ciest, takže za nejakých tých desať rokov mám denníky z každého dňa.

Hovorila som si, že by som vzala časť denníkov a nakombinovala ju s fotkami, ale to by znamenalo prečítať si desať rokov svojho života v denníkovej forme a do toho sa mi hrozne nechce. Chcela by som mať nejakú bodku za tým svetom vonku, bol by to pekný záver. Nemyslím si, že by som sa k tomu niekedy vrátila. Ale nikdy nehovor nikdy. Radšej by som robila tieto dlhodobé projekty tu v Čechách, je to tu zaujímavé rovnako ako kdekoľvek inde.

Veľmi pekne vám ďakujem za rozhovor, Alžběta.

Fast confession:

Ocenenie, ktoré si najviac vážite?

Pochvala od ľudí, ktorých si vážim ja.

Čím ste chceli byť už ako malé dievčatko?

Fotografkou.

Moment, kedy ste sa skutočne báli o život?

Tých bolo nespočetne.

Najhoršia nočná mora fotografa?

Že nedám do foťáku kartu.

Akú emóciu nemožno zachytiť fotoaparátom?

Každá emócia sa dá zachytiť.

Čo alebo koho by ste nikdy nefotili?

Zemana.

Čo by ste, naopak, ešte chceli fotiť a zatiaľ sa to nepodarilo?

Tých vecí bude viac, ale sú to presne tie emócie.

Ako dlho ste strávili nehybne na jednom mieste kvôli jednej fotke?

Pár hodín určite.

Koľko stojí najdrahší fotoaparát, ktorý vlastníte?

Stopäťdesiat tisíc českých korún.

Čo alebo koho okrem fotiek ešte milujete?

Jedlo, moju mačku, rodinu... množstvo vecí.

Čo si myslíte o paparazzo fotografoch?

Chápem, že je to profesia, no ja by som to nedokázala robiť. Nemám na to povahu, ale chápem, že je to práca ako každá iná.

Aký fotograf dokáže najlepšie zachytiť vás?

Ten, ktorý je rýchly.

Čo robíte, keď nefotíte?

Editujem, pripravujem ďalšie fotenie, čítam knihy, pozerám filmy, chodím na výstavy.

Kde na svete chcete raz žiť?

V Prahe.
Respondent sa pýta redaktora:

Ako ste sa dnes mali?

Strašne, je mi hrozné teplo.
Páčil sa vám článok?
Diskusie 0 Vstúpiť do diskusie
Rychlá zpověď - Anna Julie Slováčková:
Zobrazit článek
Rychlá zpověď - David Dvořák:
Zobrazit článek